Fotograf Magazine

unikátna výstava

Od šesťdesiatych rokov sa v českej výstavnej a publikačnej praxi postupne zhromažďoval výskumný, analytický a historiografický materiál o fotografickej produkcii. Najprv vznikali projekty monografických expozícií osobností (Drtikol, Sudek), nasledoval presah v 70. a 80. rokoch do pohraničného územia výtvarných experimentov a fotografie, spracovanie diela rôznych umeleckých skupín či neskôr analýza desaťročí tvorby. Vo výstavnej práci Anny Fárovej, Antonína Dufka, Daniely Mrázkovej, Zdeňka Kirschnera, Vladimíra Birgusa a ďalších kritikov a historikov sa zhromažďoval materiál pre veľkú syntézu vývoja.

Výstava Česká fotografie 20. století Vladimíra Birgusa a Jana Mlčocha završuje dlhodobé úsilie o globálny pohľad na českú fotografiu, na jej autonómnosť i dialóg s rôznymi umeleckými druhmi i na reflexiu spoločenských kontextov.

Výstava zahŕňa 1 200 exponátov od viac než sto autorov a je umiestnená v troch priestoroch dvoch inštitúcií – Uměleckoprůmyslové museum, Galerie hlavního města Prahy (Městská knihovna, Dům U Kamenného zvonu). Tvorí ju 37 kapitol, na ktoré obidvaja autori koncepcie výstavy a výberu fotografií rozdelili uplynulé storočie.

Kurátori si najprv definovali, čo je „české“ vo fotografii – ich voľba padla prirodzene na národnosť autorov, ale akceptovali aj inonárodných (nemeckých, rakúskych, slovenských) fotografov, ak tvorili dlhšie v českom prostredí, respektíve nie dlho, ale významné diela – napríklad súčasťou výstavy sú montáže Johna Heartfielda z konca 30. rokov. Pri rozhodovaní o uhle pohľadu, respektíve metódy analýzy dejín sa u Mlčocha s Birgusom prekrýva kritérium štylistické – kapitoly ako puristický piktorializmus, surrealizmus a civilizmus, op-art, fotografika atď. s kritériom druhovým – reklamná, dokumentárna, módna fotografia a objavuje sa aj regionalizmus – kapitola mimopražská avantgarda. Výstava takmer nevynechala nič, čo stavia na fotografickej technologickej báze – v expozícii sú aj dokumentácie z akcií Milana Knížáka v 60. rokoch.

Výstava je skutočným zážitkom. Keď si návštevník pomaly a pokojne prezerá jednotlivé exponáty, ideálne je obsiahnuť ju v rámci dvoch dní, tak postupne rastie pocit obdivu k autorom i k celku českej fotografie. Nielen vďaka významným osobnostiam a ich kvalitnému zastúpeniu – Drtikol, Sudek, Funke, Reichmann, Medková, Koudelka, Saudek, Štreit, David atď, ale kvôli prekvapujúcemu množstvu dnes už v podstate bezmenných autorov, ktorých diela kurátori vybrali z archívov (po výstave sa v nich opäť stratia). Takto sa len potvrdilo, že silné osobnosti rastú v dialógu s inými, ktorí nie sú síce natoľko produktívni, ale aj len dve-tri ich výnimočné diela sú dokladom, že talent a túžba po dosiahnutí ideálu nie sú výlučným majetkom niekoľkých, ale sú hybnou osou ľudských dejín, aj dejín umenia. Takže výstava je hommage nielen fotografii, ale aj hommage fascinácii, ktorá vyústila v nečakané skvelé solitérne diela dnes v podstate anonymov.

Na výstave je zrejmé napätie medzi priamočiarou drsnou autentickou, niekedy doslova anonymnou fotografickou produkciou a tvorbou, ktorá podlieha vo väčšej alebo menšej miere aktuálnym výtvarným trendom. Podľa môjho názoru sugestívnejšie po desaťročiach zaznieva prvý prúd, v druhom akoby bolo omnoho jednoduchšie odkryť inšpiráciu skôr umením než realitou, ide viac o obmeny než o originalitu. Snímka desaťtisícového pražského davu ako v lete 1945 sleduje verejnú popravu kolaboranta šokuje omnoho viac než sebalepšie variácie na op-art či grafiku. Jazyk fotografie sa za 100 rokov podstatne rozrástol, ale aj tak ešte stále mimoriadne účinne pôsobia jej najjednoduchšie, ale pritom prekvapujúce, odhalenia.

Jan Mlčoch a Vladimír Birgus funkčne striedajú kapitoly o fotografických druhoch či žánroch – celou výstavou sa tiahne prúd dokumentárnej a reportážnej fotografie (prvá časť je o stave do roku 1918, posledná o situácii v 90. rokoch) – so sporadickými kapitolami o mimoestetických aspektoch fotografického vývoja (kapitoly o amatérskej fotografii, o nemeckej fotografii v českých zemiach, o mimopražskej avantgarde, portrétne ateliéry). Z radu pojmov, ktoré sa neustále vynárajú v zákrutách historického vývoja – reklamná, módna, piktoriálna, dokumentárna, inscenovaná, atď – iba dva vyvolávajú isté otázky. V prípade abstraktnej fotografie ani nie tak chápanie obsahu pojmu ako zaradenie fotografií, ktoré obsahujú reálne motívy. Funkeho údajne abstraktné Exotické zátišie (1928–1929) zobrazuje okrem iného kolibríka, zátišie Václava Jíru zasa polievkovú lyžicu. O termíne výtvarná fotografia, ktorá sa u autorov objavuje po prvýkrát v kapitole 1939–1948 a potom pravidelne v každom desaťročí až do 90. rokov, je už potrebné viesť diskusiu. V podstate preto, že umožňuje zaradiť vedľa seba veľmi rozmanité diela, ale najmä preto, že nie je nijako výrazne terminologicky vymedzená. Aký má zmysel hovoriť o výtvarnej fotografii, keď sa súčasne píše o surrealistickej fotografii, o informeli, abstrakcii, socialistickom realizme atď, teda o štýloch a smeroch výtvarného umenia? Ak nie je možné všetko zaradiť pod ustálené štýly, možno by bolo vhodnejšie sledovať tradičné tematické žánre – krajinu, portrét (objavuje sa ako špeciálny problém 80. a 90. rokov), zátišie, akt – než používať príliš vágny pojem tzv. výtvarnej fotografie.

Pri porovnávaní vývoja českej a slovenskej fotografie ma zaujalo poznanie, že slovenská sociálna fotografia 30. rokov pôsobí omnoho sugestívnejšie než česká. Zdá sa mi, že hlavný dôvod spočíva v omnoho výraznejšej rudimentárnosti slovenskej produkcie, ktorá akoby podstatne viac než česká bola určená novinárskym zameraním, ktorá

omnoho výraznejšie sa usilovala o agitáciu, prirodzene bez toho, aby dbala o kompozíciu.

Pri skutočne výnimočnom rozsahu výstavy je veľmi dôležité výtvarnoarchitektonické riešenie. Musí spĺňať súčasne dve možno aj niekedy protikladné požiadavky – vytvoriť dostatočný priestor pre vystavenie všetkých vybraných diel, súčasne však spoľahlivo viesť diváka pri vnímaní rozmanitých polôh fotografickej produkcie. Ak prvý cieľ bol splneným druhý v tretej záverečnej časti výstavy – v mestskej knižnici – skôr nie. Architekt Emil Zavadil utvoril skôr labyrint, v ktorom sa divák stráca, než priestorovú štruktúru, ktorá by diváka prehľadne viedla druhou polovicou 20. storočia. Ešte viac než na samotnej výstave si túto neúplnosť riešenie divák-čitateľ uvedomí pri listovaní sprievodcom výstavy, ktorý túto jasnosť ponúka, ale v priestore mestskej knižnice je len namáhavo hľadá.

Výstavu sprevádza publikácia Česká fotografie 20. storočia (164  strán). Kniha sa člení rovnako ako výstava na 37 kapitol, jej záver tvorí veľmi užitočná Chronológia českej fotografie 20. storočia. Chronológia – informatórium obsahuje niekoľko najdôležitejších udalostí takmer v každom roku od 1901 po 2000 z fotografického diania v českej kultúre. Posledné stránky knihy sú venované zoznamu základnej literatúry o českej fotografii 20. storočia.

Význam knihy-sprievodcu vyplýva najmä zo skutočnosti, že napriek množstvu monografií, štúdií, kníh o českej fotografii, stále na knižnom trhu chýba komplexný pohľad na dejiny média v Česku v 20. storočí. Vladimír Birgus a Jan Mlčoch citlivo spájajú prenikavý pohľad na premeny poetiky, štylistiky technického výrazového prostriedku s dejinami kultúry a spoločnosti. Ich pohľad na vývoj fotografie nie je len rýdzo umelecko-historický, ale aj politicko-historický, stále vnímajú súvislosť fotografie a politiky, techniky, jedno nie je pre nich odtrhnuté, ale vzájomne podmienené.Z rozsahu textu je zrejmé, že limity práce si vyžadovali od oboch autorov encyklopedickú stručnosť a jasnosť. Pritom nemohli zo zreteľa stratiť ani kontinuitu vývoja jedného umeleckého druhu. Obidva problémy zvládli na vysokej úrovni – obidvaja majú za sebou dostatok predchádzajúcich textov, najmä Vladimír Birgus, takže nie 

je nič prekvapujúce, že ich priestorové obmedzenie nevyústilo v opomenutie dôležitých faktov, mien, alebo v nejasné charakteristiky rozmanitých fotografických poetík.

Podtitul knihy je sprievodca – v tom zmysle, že divák si ju mohol kúpiť, aby ho sprevádzala po vlaňajšej výstave. Nič z tohto podtitulu sa však nestratilo ani pre tých, ktorí výstavu v lete nemohli navštíviť. Publikácia Česká fotografie 20. storočia je totiž vynikajúcim, odborne precízne pripraveným a pritom veľmi pútavo napísaným sprievodcom po dejinách českej fotografie.

Spoločný projekt UPM a GMP unikátnym a objavným spôsobom sleduje aj vývoj fotografie, aj českej spoločnosti (často sa prelínajúcej so slovenskou). Výnimočná výstava ponúkla zasvätený a súčasnej aj mimoriadne komplexný pohľad na premeny jedného umeleckého druhu. Česká fotografia 20. storočiaje dokladom aj zrelosti českej fotografickej kultúry, aj erudície a odbornej pripravenosti jej historikov na spracovanie vlastných dejín. Vydanie pripravovanej rovnomennej knihy oboch autorov vyjde na jeseň roku 2006 a bude ukončením celého projektu.

václav macek