Fotograf Magazine

V roku 2002 realizoval Martin Arnold v priestoroch viedenskej Kunsthalle pomerne veľkoryso koncipovan. projekt – sériu troch digitálnych video inštalácií pod názvom Deanimated. V tvorbe jedného z najznámejších reprezentantov rakúskeho experimentálneho (found footage) filmu od konca 80. rokov minulého storočia predstavuje tento galerijn. triptych radikálnu premenu pôvodnej filmárskej pozície. Po filme Alone. Life Wastes Andy Hardy (1998) a niekoľkoročnom útlme sa Arnold odpútal od „kinematografie založenej na celuloide“, od limitov tradičného priestoru kina, času projekcie, resp. jedinej premietacej plochy. Odmietol t.m aj ustrnutie v maniere svojej originálnej a zároveň veľmi pracnej, frame-by-frame metódy „zajakavého“ repetitívneho strihu. Rozkr.val ním aj tie najnevinnejšie, zdanlivo bezpríznakové sekundové zábery z klasick.ch hollywoodskych filmov (432 políčok scény príchodu manžela domov v piecè touchée, 1989). Konštantou Arnoldovej práce s pohybliv.m obrazom na druhej strane stále ostáva jeho zameranie na už nakrúten. filmov. materiál predovšetk.m americkej proveniencie. Pritom podkladom pre zásah – ale aj podobou jeho v.stupu – môže byť cel. film, záber alebo navonok statick. obraz. Príklon k digitálnemu videu, využívanie nelineárneho strihacieho i animačného softvéru a ďalšie, celkom odlišné možnosti „chirurgick.ch“ operácií (pixel-by-pixel) otvorili Arnoldovi perspektívu delikátnejšej manipulácie obrazu a zvuku so stále rovnak.m cieľom: upriamovať pozornosť na všetko, čo systém kinematografie skr.va, potláča, činí neviditeľn.m. Koncept zadrhávania filmového obrazu (opakované preskakovanie medzi políčkami dopredu a späť) nahradil v prípade videí princíp deanimácie, cielené vymazávanie rôznych postáv z filmu, resp. vybran.ch záberov. Očividnosť absencie aktérov príbehu priťahuje pozornosť k zadrhávajúcej sa fikcii, k náhle spochybnenému záberovaniu, resp. k rôznym prvkom mizanscény.